Choď na obsah Choď na menu
 


Osobné šťastie

Izba bola zaliata ostrým slnkom, ktoré sa týčilo na oblohe presne o dvanástej. Na povale bolo horúco ako v saune, Lene stekal pot po tvári, no nedbala nato. V tejto chvíli sa pre ňu zastavil čas. Existoval iba veľký starý čierny klavír a jej prsty tancujúce po jeho klávesoch. Sústredila sa len na hudbu a lásku, ktorá ju zalievala pri hraní. Cítila sa silná a šťastná, ako vždy, keď hrala. Silná káva na stole jej už celkom vychladla, Lena na ňu celkom zabudla. Strácala sa v hudbe, ktorá sa ozývala spod jej prstov a odrážala sa od stien, kmytala hlavou, tóny jej vyčarúvali úsmev na tvári. Niečo má zmysel, pomyslela si a ďalej sa vytešovala. Akoby z diaľky k nej doliehal mamin hlas, bol čas nedeľného obeda. Hudba dohrala, Lena zložila ruky z klavíra a vystrela sa. Zaklonila hlavu, zatvorila oči a vnímala túto atmosféru ticha a pokoja, jej osobného šťastia. Ďakujem, vzdychla a vstala. Tentokrát jej zahral žalúdok – je čas obeda... Jej dnešná poézia je u konca, treba sa zaradiť do spoločnosti. Pohodila čiernou hrivou a pomalým krokom opustila povalu. Dvere zavŕzgali, povala utíchla. Vo svetle slnka sa zastriebril prach vznášajúci sa voľne v izbe.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.