Choď na obsah Choď na menu
 


Pud sebazáchovy

            Sedela v kúte holej miestnosti a hľadela do prázdna. Všade naokolo bolo len čierno, tma... Jej pocity – strach a zúfalstvo zmiešané s beznádejou – ju zabíjali a trýznili už veľmi dlho. Dlho si myslela, že horšie sa už cítiť nemôže. Vtedy sa pomýlila, jej tvrdenie nebolo správne. Až teraz jej bolo najhoršie...
            Takto zle sa ešte nikdy necítila. Od rána to bol zlý deň, takzvaný Deň Blbec. Ráno sa jej pokazil budík, preto nezvonil, prišla neskoro na prednášku. Anna bola tiež celý deň podráždená, buď Belle niečo odvrkla alebo bola pre istotu ticho, len hľadela pred seba, robila si poznámky a po prednáške jej zaželala pekný deň a vytratila sa. Bella chcela zistiť, čo jej najbližšej dlhoročnej priateľke je, čo sa jej stalo... Nemala nato však silu. Sama mala problémov viac než dosť, a toto už bola posledná kvapka do jej čierneho mora, ktoré sa plnilo a gniavilo ju svojimi silnými vlnami.
Pred rokom ju opustila jej mama. Milovaná mamička, ktorá tu s ňou bola od začiatku. Vždy, keď ju potrebovala, sa z pri nej zjavila ako víla z rozprávky. Hnedé husté vlasy, veľké tmavé oči, ktoré sa usmievali a plné červené pery. Tak akurát okrúhla ženská postava, chlapi na nej v mladosti mohli oči nechať. A napokon i teraz. Zomrela mladá, mala len štyridsaťpäť rokov. Bola plná života, radosti a optimizmu. Bola však v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Šialený opitý muž ju zrazil svojím autom. Išla po chodníku, telefonovala so svojou jedinou dcérou, keď zrazu v slúchadle Bella počula iba výkrik, a potom akúsi zmes všetkých možných zvukov. Nasledujúce hodiny, dni a týždne si Bella pamätá iba matne. Skončila uzavretá v bolesti zo straty milovanej osoby, ktorej vďačila za to najcennejšie a jediné, čo v skutočnosti má. Za seba, za život.
Po pol roku od maminej smrti, keď bola Bella už ako – tak schopná začať jesť, piť a žiť vôbec, nasledovala ďalšia rana pod pás. Jej vzťah s Romeom sa skončil. Dlhonohá čiernovlasá modelka s tmavou pokožkou a umelým všetkým ju prekonala. Akási nevydarená Barbie. No Romea zviedla. Skrátka si ho vybrala a chlapec bol nahratý. Ďalší koniec. Päť rokov nie je málo...
Po tom, čo v záchvate vybuchla na otca, vykričala mu veci, ktoré nechcela vysloviť, sa už nemohla obrátiť ani naňho. On by jej iste odpustil, no ona sama si odpustiť nedokázala. Stratil milovanú ženu, svoj stred vesmíru, ktorý mu ona vytvárala tridsať rokov, prišiel o dobrú prácu a musel ísť pracovať na naozaj hrozné miesto, absolútne neadekvátne svojmu vzdelaniu. No bol rád, že mal aspoň nejakú korunu k dobru.
Bella už vtedy trpela ako kôň. Prišla o troch najpodstatnejších ľudí v živote. Nedokázala sa sústrediť na štúdium, z dvoch skúšok vyletela, dve jej dali s prižmúrenými očami. Anna spadla do depresie, no Bella nebola schopná jej pomôcť zvládnuť to, ako v minulosti. Sama pomaly zomierala, cítila sa najhoršie, ako to len šlo...
A teraz jej zatelefonuje šéfka, že ju prepúšťa. Už ju nepotrebujú, naviac v obchode pracovala iba na polovičný úväzok, takže si tam radšej nechajú ľudí, ktorí majú podpísaní normálny pracovný pomer na plný úväzok. Bez peňazí, rodičov, partnera. So školou to ide rovnako dolu vodou.
Bella si upila z luxusnej fľaše whisky. Ešte pred týždňom bola rozhodnutá nikdy sa jej ani len nedotknúť. Bola naozaj drahá, veľmi kvalitná. No momentálne nemala po ruke víno ani vodku, tak vzala prvú fľašu, ktorá jej prišla pod ruku. Toto nie je fér! Kedy som komu ublížila?! Čo som komu urobila, že ma Boh takto trestá? A existuje ten Boh vôbec?! Pomoc! Nevládzem takto ďalej žiť! Jej nemé výkriky mysle ju bičujú, lomcuje ňou triaška, zadúša sa tichými slzami a tlmenými vzlykmi.
Ďalší glg. Poriadne veľký. Zatrasie sa, obráti prázdnu fľašu hore dnom, škrekľavo sa zasmeje a šmarí ňou do protiľahlého kúta. Rinčanie skla nevníma, všetko k nej dolieha akoby z diaľky. Slzy sa jej lejú dolu prúdom po tvári ako dve rieky, no Bella neplače. Naprázdno otvára ústa, chce vysloviť všetko, čo ju ťaží, no nič z toho neurobí. Len tam ďalej sedí, hľadí do tmy a trasie sa od zimy. Napriek tomu, že je vonku tuhá zima, sedí tu pri otvorenom okne len v krátkom tričku a roztrhaných rifliach. Bosá. Chcem zomrieť. Pane Bože, pomôž mi. Povolaj si ma. Môj život je hrozný. Nevládzem ďalej. Chcem ísť na onen svet, no nemám odvahu... urobiť to. Musíš to spraviť ty! Recituje vlastné modlitby, prosí o zľutovanie a dopravu na druhý svet. V tej chvíli je presvedčená, že ju už nič nečaká. Že táto chvíľa je jej posledná...
Po chvíli vstane. Nevie, že od posledného glgu ubehli tri hodiny. S námahou sa drží na nohách, núti ju to klesnúť opäť na zem, zaspať a nechať sa unášať v nereálnych snoch. Pretrie si rozmazané oči, ďalšie slzy jej vytrysknú, keď sa jej do nohy zapichne maličký úlomok skla. Neurobí však to, čo by urobil každý normálny človek... Nesadne si, nevyberie si to sklo, nejde si dať horúcu sprchu, nezažne v útulnej obývačke a nepustí si romantický film. Nezje pri ňom škatuľu bonbónov, dobre sa nevyspí a ráno nevstane do školy. Už nie. Dneškom sa to všetko končí. Akoby jej niečo povedalo, Choď! Choď a neobracaj sa! A ona ide... Vyjde na úzky balkónik s tenkým kovovým zábradlím. Nebude to problém. Pozrie dolu, zakrúti sa jej hlava. Pod kúskom tohto betónu, pod ňou, je dvanásť poschodí vzduchu. Všetci spia, všade je tma a zima. Ani psa vyhnať von. Iba ju... vyhnala sa sama?... Pevne uchopí ľadové zábradlie, ľavú nohu preloží z vnútornej strany balkóna na vonkajšiu. Jej telom pulzuje strach a panika, nechápe, čo robí, no nevie konať inak. Vidí to ako jedinú možnosť...
Preloží i druhú nohu. Vlasy sa jej vo vetre a ľadových kvapkách dažďa splietajú, ledva žmurká. Stačí sa pustiť. A je koniec. Chvíľa beznádeje, strachu a výčitiek, rýchla rekapitulácia môjho bezvýznamného života a ... je to preč! Tak?! Načo čakáš? Urob to! Zrazu sa pred ňou zjaví dôverne známy obraz... Jej mama. Bezchybná pleť, červené pery, veľké hnedé oči, ktoré sa milo usmievajú. Neodcudzujú i napriek tomu, že vidia, čo sa Bella chystá urobiť.
„Och, mami. Prepáč!“ Nové potoky sĺz stekajú po jej skrehnutých lícach. Má problém rozprávať, zrejme by ju nikto ani nepočul. No ona sa počuje... a jej mama ju počuje tiež. Usmeje sa a ľahko prikývne. Vystrie k nej ruku. Bella chvíľu len nemo hľadí na mamu, potom opatrne vystrie k nej pravú ruku. Výraz maminej tváre sa mení. Zrazu na ňu pozerá prísne a nahnevane, ako vždy, keď vyviedla nejakú hlúposť. A teraz mi dá na zadok, neprirodzene sa zasmeje Bella, mamin výraz sa však nemení. Jej ruka už nenastavuje dlaň. Vystrelila hore a dcére pohrozila prstom. Gestom naznačí jasné nie. Bella ju počuje. Nie, nesmieš, dcérka. Na tomto svete si z nejakého dôvodu. Máš tu pre niečo byť. Keď príde tvoj čas, Boh si ťa povolá. Nikdy sa nemôžeš obrať o seba samu. I keď inú možnosť nevidíš. Ešte neprišiel tvoj čas, prehovorí iba k nej. Bella prikývne, je ako v tranze.
            Nevie, ako sa dostala z balkónu, zrazu len leží na zemi v holej miestnosti, kde bola kedysi obývačka, a srdcervúco plače. Ospravedlňuje sa sebe, mame i Bohu zato, čo chcela urobiť. Obrať sa o to jediné, čo má. O seba samu. Vďačí mame. Opäť, zas a znova. Zasa jej je vďačná, niečo dlžná. A nikdy jej to nesplatí... Alebo áno?
            Bella bola presvedčená, že k zmiereniu a pochopeniu celého systému ju priviedol obraz jej mamy. V skutočnosti to urobila zmes alkoholu, zúfalstva a samotýrania. Pud sebazáchoby, najsilnejší pud v prírode. Prišiel čas, kedy si to musela uvedomiť. Jej fantázia si vykúzlila obraz milovanej mamy, ktorá ju ako jediná dokázala v živote usmerniť a vždy jej poradila dobre. Vyššia moc vedela, že keby jej nezoslal pomoc v podobe zosnulej matky, Bella by teraz ležala možno vo vlastnom hrobe a navždy odpočívala. No neodpočívala by v pokoji. Na tomto svete je z určitého dôvodu. A kým si ju nepovolá sám Boh, vtedy, kedy uzná za vhodné, nemôže odtiaľto odísť. Má tu totiž poslanie. Byť po dvoch desiatkach života konečne šťastná.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.